Recenze
Pavel Hamerník, Sportovní právo s mezinárodním prvkem
Prof. JUDr. Ján Svák CSc.
Tato recenze byla publikována v časopise Justičná revue 12/2007.
Súťaživosť je vkódovaná do každého z nás a pocit z víťazstva patrí k tým najsvetlejším okamihom, ktoré nám život prináša. Súťaživosť je ohromným impulzom pre vývoj celej spoločnosti a najvýraznejšie sa to dnes prejavuje v hospodárskej súťaži. Nie je preto náhodou, že ingerencie štátu v záujme jej zachovania je predmetom nespochybniteľného verejného záujmu. Naopak ingerencia štátu do športovej súťaže je predmetom vášnivých sporov. Je tomu tak aj preto, že hodnota športovej súťaže na rozdiel od hospodárskej súťaže je v nepredvídateľných výsledkoch a cieľom súťažiacich nie je vyradiť súpera skôr ako tomu velia športové pravidlá. Vytlačenie súpera zo súťaže by mohlo byť kontraproduktívne a v konečnom dôsledku „bankroty“ športových klubov by mohli priniesť situáciu, že by nebolo s kým hrať. To je síce snom každého podnikateľa, ale hrobom pre športové súťaženie, kde je permanentný záujem na udržanie rovnosti medzi klubmi. Preto je najväčším otáznikom, či vôbec, a ak áno, tak v akom rozsahu je možné uplatňovať komunitárne právo, určené pre rozvoj európskej integrácie a jeho trhu, na športové pravidlá. A o tom je vlastne nádejná knižka P. Hamerníka (1974), ktorý s nezakrývanými rozpakmi predkladá na posúdenie, najmä právnickej obci rozhodnutia Súdneho dvora Európskych spoločenstiev určujúcich inváziu európskeho „superštátu“ do extralegálneho prostredia autonómnych športových organizácií. V častiach 3 až 5 publikácie rozoberá autor jednotlivé kľúčové rozhodnutia Súdneho dvora Európskych spoločenstiev doložené o komentáre k nim od najvýznamnejších právnych expertov na šport akými sú S. Weatherhil, či P. Colomo a sám ich obohacuje aj o svoje úvahy a postrehy. Tým kniha nadobúda na autentickom rozmere a núti čitateľa k zamysleniu nielen nad postupnou stratou autonómie športu, ale aj všeobecnejšie o tom ako silno môže komunitárne právo zasiahnuť do súkromných sfér v členských krajinách Európskej únie. Príklad športu ukazuje, že takýto zásah nemusí byť vždy len pozitívny, pretože v európskom športe už nikdy nebude tak, ako pred prípadom Bosman (1995). Z predkladaných rozhodnutí Súdneho dvora Európskych spoločenstiev je zrejmé, že vývoj vzťahu tohto súdu k európskemu športu má evolučný charakter a kritériá vymedzujúce hranice oblastí, do ktorých môže komunitárne právo preniknúť nie sú najjasnejšie a tiež ani najstabilnejšie. V dlho precedentnom prípade Walrave určil ako hranicu „čisto športový záujem, ktorý nemá nič spoločné s ekonomickou aktivitou“. Komercionalizácia športu však tieto kritériá podrobila tvrdým skúškam. Otvorom pre prienik komunitárneho právo do športu sa stali pravidlá o voľnom pohybe osôb a služieb a o hospodárskej súťaži. Okrem slávneho rozsudku Bosman, ktoré otriaslo systémom odstupného (nie je už vecou obligatórne povinnou a určenou športovým zväzom, ale vecou zmluvnou) a zlikvidovalo cudzinecké kvóty (obmedzený počet cudzincov hrajúcich v jednom športovom klube) najprv vo vzťahoch k osobám z členských štátov Európskej únie a neskôr aj z pridružených štátov (rozsudok vo veci slovenského hádzanára Kolpaka) a štátom, s ktorými má Európska únia osobitné dohody (rozsudok vo veci ruského futbalistu Simutenkova) sa autor bližšie venuje aj prípadom, ktoré určili, že - pravidlá o obmedzení počtu športovcov kvalifikujúcich sa do medzinárodných športových súťaží sú síce obmedzujúce, ale nutné (prípad Deliege), - pravidlá vytvárajúce rámec prestupových okien (nimi sa snažila UEFA reagovať na rozhodnutie vo veci Bosman) sú síce reštriktívne, ale nutné na vytvorenie podmienok spravodlivého súťaženia, ak nebudú diskriminovať na základe občianstva športovca (prípad Lehtonen), - pravidlá obmedzujúce predaj lístkov na medzinárodnú súťaž len pre určitú skupinu občanov (v tomto prípade francúzskych), ak nie sú nevyhnutné tak porušujú komunitárne právo ( prípad FIFA World Cup 98), - pravidlá zakazujúce vlastniť viac futbalových klubov za účelom eliminácie podozrenia na dohadovanie výsledkov zápasov (teda obmedzenie komerčnej príležitosti) nie sú v rozpore s článkom 81 ods. 1 Zmluvy o ES (prípad ENIC/UEFA). Priestor komunitárneho práva autor opúšťa prípadom Meca-Medine a Majcen s ešte väčšími otáznikmi ako s ktorými vchádzal. V tomto prípade išlo o preskúmanie antidopingových opatrení. Súdny dvor Európskych spoločenstiev síce uznal, že v prípade dopingových sankcií ide o čisto športové pravidlá, avšak na základe iných kritérií ich subnumoval pod svoju preskúmavaciu právomoc, čím sa „oslabila pozice sportovních asociací, které mohli dříve jen pohodlně tvrdit, že jejich čistě sportovní pravidla jsou mimo sféru komunitárniho práva“ (s. 116). Bonusom pre čitateľa je kapitola venovaná Arbitrážnemu súdu pre šport (CSA) v Lausanne, ktorá je inšpiratívna už len z dôvodu legislatívnej prípravy zriadenia športového arbitrážneho tribunálu pri Slovenskom olympijskom výbore. Okrem organizačných a procesných otázok autor rozoberá aj niekoľké prípady, ktoré dokumentujú, že nie je naklonený ingerencii do rozhodovania konkrétnych športových súťaží, ale je skôr garantom určitého štandardu zabraňujúcemu svojvoľným rozhodnutiam. CAS sa cíti menej spôsobilý k posúdeniu situácie rozhodcom zápasu (hry), ktorý bol priamo pritom a tiež nechce veľmi otvárať možnosti permanentného prerušovania súťaží, čo by mohlo ohroziť jej regulárny priebeh. Časťou o CAS autor akoby dokumentoval odôvodnenosť názvu svojej knihy, ktorý by sa nebyť nej mohol skôr dať do konotácie s komunitárnych právom, čo ešte viac potvrdzuje skutočnosť, že autor poskytol len nepatrný priestor pre rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva spojenú so športom. Tu ide o viaceré záujmové rozhodnutia, ktoré sa týkajú nielen článku 11 Dohovoru na ochranu ľudských práv a základných slobôd (právo na združovanie), ale aj jeho článkov 6 (právo na súdnu ochranu), či 10 (právo na slobodu prejavu). Kniha P. Hamerníka ponúka čitateľovi aj vďaka nadštandardnej práci s pramenným materiálom kvalifikovaný pohľad na súčasný stav vzťahu športu a práva, čo môže byť inšpirujúce nielen pre advokátov (športovci nie sú tradičnou klientelou už z dôvodu krátkosti svojej športovej kariéry, ktorú nechcú „premrhať“ pred súdmi ako J. M. Bosmanovi tráviacemu na nich osem rokov), ale motivujúce aj širokú právnickú obec pozerať a vnímať športové podujatia aj komunitárnymi očami.